Prežili ľadové peklo. Aj vďaka mŕtvym kamarátom

Keď v októbri 1972 letel tím uruguajských ragbistov na exhibičný zápas do Čile, prišlo k strašnej tragédii. Akonáhle sa lietadlo nachádzalo nad Andami, nezvládlo extrémne klimatické podmienky a zrútilo sa – so 45 nešťastníkmi na palube. Akoby zázrakom 33 z nich prežilo tvrdé pristátie v rýchlosti okolo 300 kilometrov za hodinu.

V tej chvíli sa pre partiu tvrdých chlapov začal krutý boj o prežitie, ktorý presne pred 40 rokmi s napätím sledoval celý svet. „Ani tá najhoršia minúta môjho neskoršieho života sa nedá porovnať s tou najlepšou sekundou tam hore,“ opísal pocity, ktoré zažil vo výške štyritisíc metrov nad morom Nando Parrado, jeden zo šestnástich šťastlivcov, ktorí unikli smrti.

Osudné rozhodnutie

K nešťastiu pritom nemuselo vôbec dôjsť. Uruguajčania si totiž prenajali na ďalekú cestu z Montevidea do Santiaga de Chile vojenské lietadlo, ktoré dostalo od Čiľanov povolenie na pobyt na ich území len na 24 hodín. Navyše, výprava musela prenocovať v Mendóze a času tak nemala nazvyš. Uruguajčania sa preto museli rýchlo rozhodnúť, či budú aj za mimoriadne nepriaznivých poveternostných podmienok pokračovať vo svojej ceste, alebo sa vrátia späť.

Zvolili si prvú možnosť, ktorá sa im stala osudnou. Hneď po zrútení lietadla prišli o život dvanásti z cestujúcich. Ďalší podľahol ťažkým zraneniam na druhý deň. Napriek tomu sa dá hovoriť o zázraku, ktorý podporilo aj pristátie na snehovú planinu. Ak by totiž lietadlo narazilo v nemilosrdných horách kdekoľvek inde, roztrieštilo by sa.

Napriek tomu veľa dôvodov na úsmev Uruguajčania nemali. Boli odrezaní od sveta – bez jedla či pitnej vody. „Tie podmienky boli také strašné, že si to ani neviete predstaviť. Napriek tomu sme stále verili, že sa ešte vrátime domov,“ spomína dnes 65-ročný Eduardo Strauch.

Rádio hlásilo: pátranie ukončené

Psychiku doráňaných (omrzliny, polámané kosti či dehydratácia) a s arktickým mrazom (bolo –30 stupňov) bojujúcich ľudí nahlodala po desiatich dňoch správa z rádia, ktoré aj po havárii stále fungovalo. Moderátor totiž ohlásil, že pátranie po lietadle po desiatich dňoch záchranári ukončili. „Plakali sme od smädu, na sebe sme mali len letné oblečenie, po ruke žiadne jedlo. A potom sme započuli, že nás nikto nehľadá. Bolo to zúfalé,“ vraví 62-ročný Parrado.

Kapitána tímu Marcela Peréza táto správa zasiahla natoľko, že sa okamžite zrútil.

V tom čase už devätnástim ľuďom (ďalší postupne zomreli) došli aj posledné zásoby potravín. A tak sa najprv pokúšali jesť slamu, ktorou boli vyplnené sedačky v lietadle. Neskôr sa dokonca skupinka, ktorá prespávala v stiesnených a zničených priestoroch lietadla, odhodlala ku konzumácii kožených poťahov.

To všetko v nadmorskej výške, pri ktorej ľudský organizmus prichádza o zásoby tekutín štyrikrát rýchlejšie, ako za bežných podmienok.

Kamaráti im darovali život

Keď už nemali na výber, prišlo k hlasovaniu – o tom, či začnú jesť telá obetí havárie. V beznádeji nemali na výber a tak najprv zjedli mäsité časti ľudských tiel, potom ich podmienky prinútili k tomu, že prišlo aj na vnútornosti – srdce, pečeň či ľadviny. „Mnohí nám neskôr vyčítali, že sme jedli svojich kamarátov. Ja im na to odpovedám len jedno: Áno, ale oni nám darovali život,“ obhajuje kanibalizmus v Andách Parrado.

Napriek tomu, že mnohí zo stroskotancov sa uchýlili len k modlitbám, našli sa aj takí, ktorí začali rozmýšľať nad záchranným plánom. Hrdinami sa v tomto 72 dní trvajúcom hororovom dobrodružstve stali Nando Parrado a Roberto Canessa. Dvojica odvážlivcov sa vydala na púť, ktorá trvala desať dní. Za ten čas prešli takmer 100 kilometrov a pohybovali sa v nadmorskej výške 4 až 6-tisíc metrov nad morom.

Po brodení sa snehom bez jedla, pitia a v letnom oblečení narazili konečne na čilského pútnika Sergia Catalána, ktorý zalarmoval úrady a poslal pomoc pre šestnásť osudom skúšaných ľudí, ktorí sa tak mohli vrátiť k svojím bežným životom. „Američania sa ma viackrát pýtali: Nemáte pocit viny, že ste prežili? Nie, mám pocit šťastia, že som prežil. To, čo sme dokázali, je totiž zázrak,“ vraví Parrado.

Príbeh symbolov nezlomnosti, odvahy a fyzickej i duševnej sily sfilmoval v roku 1993 americký režisér Frank Marshall pod názvom Alive! (Prežiť!). Aj keď ide o skutočný príbeh, museli jeho tvorcovia niektoré scény upraviť či dokonca vynechať – len málokto by totiž pohľad na ne zvládol.